Olympiáda je výnimočná športová a spoločenská udalosť, dotýkajúca sa aspoň okrajovo každého obyvateľa usporiadateľskej krajiny a prostredníctvom vlastných športovcov vťahujúca do deja i väčšinu národov z celého sveta. Tento jedinečný fenomén zanecháva v zúčastnených na zvyšok života nezabudnuteľné zážitky. A nemusí ísť iba o priame zápolenie s časom a súpermi. O jedinečné spomienky na atmosféru nedávno skončených zimných olympijských hier v kanadskom Vancouveri sa s nami podelil riaditeľ Starého divadla Karola Spišáka v Nitre pán Ondrej Spišák.
PATRIOT: Ako vznikla myšlienka, účinkovania Teatra Tatro na Kultúrnej olympiáde?
Ondrej Spišák: To vymyslela naša kanadská manažérka, Marika Kovalčíková, ktorá žije v Kanade už pätnásť rokov. Objavila nejaký inzerát, ktorý vypísal kanadský olympijský výbor pre kultúrne telesá, kapely, divadlá, výtvarníkov, ktorí by chceli nejako participovať na kultúrnej olympiáde. Marika nás prinútila na ten inzerát reagovať, vymyslieť projekt a zaslať ho tam. Potom sme prešli sme veľmi zložitým výberovým sitom a na základe toho nás potom organizačný tím olympiády vybral. To, čo vyzeralo ako niečo neuveriteľné, nemožné sa zrazu zrealizovalo.
PATRIOT: Bola priama súvislosť predstavenia s tematikou olympijských hier podmienkou?
Ondrej Spišák: Nebola to podmienka, ale keďže sme vymýšľali projekt priamo pre športovú olympiádu, tak sme to vymysleli tak, aby to nejako tematicky korešpondovalo. Som presvedčený, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa to organizátorom tak zapáčilo.
PATRIOT: Pri takomto obrovskom podujatí je iste mnoho pravidiel, ktoré treba dodržať. Obsahovali tieto pravidlá aj nejaké kuriózne obmedzenie?
Ondrej Spišák: Ťažko povedať, v tej prípravnej fáze ani veľmi nie. Ale obmedzením bolo aj to, že sme si vymysleli, projekt, ktorý sa celý odohráva v takom pojazdnom nákladnom aute. To spôsobilo priestorové obmedzenia pre hercov, obmedzenie, čo sa týka prívodu elektriky, efektov. A ak nejaké obmedzenia nastali, tak už priamo na mieste. Šlo najmä o usporiadanie kanadskej spoločnosti, ktorá je na jednej strane veľmi slobodomyseľná, no na druhej strane veľmi puritánska. Skeče, v ktorých sa pretriasala napríklad homosexuálna otázka sme cez deň nemohli hrávať, pretože na tých predstaveniach boli samozrejme aj deti. A podobne to bolo so scénami, kde sa fajčí. Na toto boli organizátori veľmi citliví. Ale pri večerných predstaveniach už žiadne obmedzenia neboli.
PATRIOT: Ako dlho trvali prípravy?
Ondrej Spišák: Prvý nápad, s ktorým prišla Marika vznikol pred tromi rokmi, potom sa to asi rok nejako vymýšľalo, kreslilo na papier. Ďalší rok vznikali konkrétnejšie veci technického charakteru a posledný rok sa to celé už vyrobilo a naskúšali sa jednotlivé skeče. Čiže naozaj intenzívne prípravy, čo sa týka výroby, aj čo sa týka skúšania, trvali určite celý rok.
PATRIOT: Scénu Zázračného divadelného automatu tvorí menšia maringotka umiestnená na korbe dodávky. Nesie jednoznačný rukopis svojho tvorcu, Františka Liptáka. Ako prebiehala preprava celej scény? Vznikala až na mieste alebo putovala po častiach?
Ondrej Spišák: Mobilná scéna sa kompletne vyrobila v dielni, v Podunajských Biskupiciach. Peťo Kostroň je hlavný technológ, ktorý to vlastne celé konštrukčne nejako dal dokopy. On, spolu s Ferom Liptákom dozerali na celú výrobu od začiatku až do konca. Scéna je dobre navrhnutá, dobre vybavená, zvukovou a svetelnou technikou, dymostrojom, snehostrojom a všelijakými možnými efektmi, jednoducho s kompletnou elektroinštaláciou. Pôvodný nápad bol síce taký, že to bude priamo auto prerobené na takúto pojazdnú scénu, ale nakoniec sme zvolili to, že vyrobíme „kysňu“, ktorá sa dá na ten malý nákladniačik priskrutkovať. A keď bola scéna hotová, tak sa zavrela do kontajnera a loďou sa dopravila do Kanady. Tam sme si požičali dodávku, na ktorú sa to potom pripevnilo a tá dodávka sa už priamo v Kanade výtvarne pojednala. Fero tam šiel o dva týždne skôr a celé auto pomaľoval, pripravil, aby to bolo kompaktné, aby to vyzeralo ako jeden celok.
PATRIOT: A teraz prejdime už priamo k Vancouveru. Aký bol váš prvý dojem z dejiska olympiády?
Ondrej Spišák: Je to nádherné mesto so skvelou polohou a príroda je tam úplne úžasná. Prvý dojem bol vynikajúci, už len kvôli tomu, že tam bolo celý čas mimoriadne teplo a my sme mali pocit, že sme skôr na jarnej olympiáde.
PATRIOT: Mali ste možnosť pozrieť si aj otvárací ceremoniál?
Ondrej Spišák: Mali sme tú možnosť, ale nie všetci. Mali sme tri lístky na otvárací ceremoniál, ktoré sme si losovali a ešte ďalší dvaja z nás sa dostali na generálku, ktorá bola deň pred tým, ktorá bola vlastne skoro to isté. Jedným z rozdielov bolo to, že na skúške sa nezapaľoval olympijský oheň a neboli prítomní vlajkonosiči a športovci, ktorí zapaľovali oheň – najväčšie športové hviezdy. Inak sme však mali možnosť vidieť aj všetkých spevákov a programy, ktoré ceremoniál obsahoval.
PATRIOT: Konkrétne Vy ste videli ceremoniál alebo skúšku?
Ondrej Spišák: Ja som mal možnosť ísť na generálku. Chcel som vidieť, ako sa takáto mega - akcia pripravuje a trénuje. Tento nácvik síce obsahoval ešte dosť veľa defektov, ale do druhého dňa ich už odstránili. Bolo zaujímavé sledovať, ako režisér usmerňuje šesťdesiattisícový dav v hale, ako sa veci hýbu a fungujú tak, aby už na samotnom ceremoniáli žiadne chyby neboli. Až na ten jeden veľký problém, s ramenom ohňa. I to však napokon dokázali využiť.
PATRIOT: Dostávali ste sa k priamemu kontaktu so slovenskými športovcami?
Ondrej Spišák: Áno, samozrejme. Prvý a posledný deň olympiády sme hrali pred Slovenským reprezentačným domom, kde sme sa stretli s našimi športovcami. Okrem toho, s tými, ktorí súťažili vo Whistleri v lyžiarskych disciplínach sme sa stretli aj v tomto stredisku. V tej dedine sa to všetko odohrávalo akoby na malej ploche, takže keď sme tam hrali, prišli sa na nás pozrieť. My sme sa však neboli pozrieť na ich preteky a zápasy. Nestihli sme, keďže sme každý deň hrali štyri predstavenia. Cez voľný deň sme stihli iba jeden zápas. Bolo to Slovensko – Česko, práve na ten prvý nešťastný, ktorý sme prehrali.
PATRIOT: Koľko predstavení ste odohrali?
Ondrej Spišák: Presne päťdesiat.
PATRIOT: Kde všade Vás mohli diváci vidieť a ktoré miesto si najlepšie pamätáte?
Ondrej Spišák: Vancouver je vlastne akési súmestie, spojenie viacerých mestečiek, či skôr predmestí. A organizátori to vymysleli tak, že v každej mestskej časti boli takzvané „celebration sides“, kam ľudia chodili pozerať prenosy z rôznych športových disciplín na veľkoplošných obrazovkách. No okrem toho tam boli aj rôzne iné atrakcie, stánky s jedlom, klziská. A práve v týchto priestoroch sme hrávali. Postupne sme ich prešli vlastne všetky. Delta, Richmount, Surrey boli vlastne najväčšie časti. A okrem toho sme hrali priamo v centre Vancouveru, ktoré sa volá Downtown a ešte vo veľmi peknej umeleckej štvrti, nachádza sa na samostatnom ostrovčeku a volá sa Grenwill Island. A myslím, že tam sa mi aj najviac páčilo, pretože to bolo veľmi priateľské prostredie, uvoľnené, umelecké, plné malých šperkárskych dielničiek, kde hrávali muzikanti, pracovali mnohí výtvarníci a hrávali sa divadlá. Bolo mi tam veľmi príjemne. No samozrejme, výborne sa hralo aj v centre mesta, kde bolo strašne veľa ľudí, a teda nebola núdza o divákov. A navyše sme sa veľmi dobre cítili vo Whistleri, ktorý je od Vancouveru vzdialený asi 150km, kde sme strávili štyri dni. Na každé z miest, kde sme hrali máme spomienky iné, ale všetky sú pekné.
PATRIOT: Okrem ulice ste mali možnosť zahrať si aj v prestávkach hokejových zápasov na ľadovej ploche. Ako by ste porovnali atmosféru na štadióne s atmosférou ulice?
Ondrej Spišák: To boli dva také prípady. Prvý raz ešte pred olympiádou, keď hrali naše hokejistky exhibičný prípravný zápas s Ruskami. Celý deň sme hrali pred štadiónom, kadiaľ sa niesol aj olympijský oheň. Dohrali sme o šiestej a už o siedmej začínal zápas. Medzi tretinami boli prestávky a vtedy sme s naším maľovaným vozom vybehli na ľadovú plochu a robili sme tam šou. A môžem povedať, že zážitok to bol vynikajúci, lebo to bolo na dvadsaťtisícovom štadióne, naplnenom hulákajúcim davom. Také obrovské publikum sme v živote nemali.
A druhý prípad bol taký, že sme hrali v centre, neďaleko tých veľkoplošných obrazoviek, akurát v čase hokejového zápasu Kanada – USA. Vtedy tam bolo strašne veľa domácich, ktorí povzbudzovali, takže sme museli stopnúť naše predstavenie. To sa nedá naraz. Hrať divadlo aj sledovať hokej. Ale bolo veľmi vtipné to, že ako náhle skončila tretina, my sme začali hrať predstavenie a celý ten dav sa len natočil k nám a sledoval. Znova to bol skvelý pocit. Ten dav bol naším doteraz najväčším publikom.
PATRIOT: Ako na vaše interaktívne predstavenie reagovalo zahraničné – multikulturálne publikum?
Ondrej Spišák: My sme sa toho trošku báli, ale tí ľudia reagovali výborne a boli veľmi komunikatívni. Navyše mali potrebu prísť po predstavení a fotiť sa s nami, lebo sme atraktívne vyzerali, no okrem toho nám chceli vyjadriť, že je to výborný humor, ktorý sa im veľmi páčil. Z nášho pohľadu to vyznelo tak, že humor je medzinárodný a zrozumiteľný tak pre Slovákov, ako pre zahraničné publikum.
PATRIOT: Čo vo Vás zanechalo najhlbší dojem?
Ondrej Spišák: Je ťažké vtesnať to do jedného dojmu. Bolo ich veľa. Od možnosti hrať pre taký veľký dav, až po zážitok z toho, že je človek v srdci takej obrovskej akcie, akou sú olympijské hry. Pohybovať sa v tesnej blízkosti všetkých športovísk, byť súčasťou celého diania a zažiť atmosféru po skončení. My sme totiž odlietali až štyri dni po skončení. Zažiť to, ako sa všetko na dva týždne „vyšponuje“, ako je tam strašne veľa ľudí a zrazu sek a jeden deň stačí na to, aby sa mesto vyprázdnilo. Postŕhajú sa transparenty, farebné pútače a z olympijského mesta sa zrazu stáva normálne mesto. Aj keď, nebolo to úplne tak, lebo sa všetko ešte chystalo na paraolympiádu, no zrazu nastal akýsi smútok a zároveň snáď vydýchnutie, že niečo tak obrovské končí a všetko sa vracia do normálu. Nemám však vyselektovaný najhlbší dojem. Pre mňa bol obrovský zážitok aj deväťhodinový let ponad oceán tým obrovským Airbusom.
Myšlienky olympionizmu je možné úspešne nájsť takmer v každej ľudskej činnosti, ako sme sa práve presvedčili - kultúru nevynímajúc. Bezhraničná spriaznenosť, prirodzená snaha vyniknúť, výkony na hranici možností, radosť s neopakovateľných stretnutí. Nech v nás teda olympijské myšlienky pretrvajú čo najdlhšie, nech sú trvalo súčasťou nášho každodenného snaženia, nech sú naše výkony stále RÝCHLEJŠIE - VYŠŠIE – SILNEJŠIE (Citius - Altius - Fortius).
-dom-